Som sa rozhodol že sa ujmem jednej z najťažších tém, ktoré rezonujú Slovenskom a to je práve autizmus. Autizmus je stále spoločnosťou nepochopený a mnoho ľudí od neho odvracia ruky preč. Proste všetci čo majú vývojovú poruchu autizmu tak nedokážu vnímať podnety vonkajšieho sveta. Skrátka svet týchto ľudí je diametrálne odlišný od sveta zdravých ľudí a vzájomne sa líšia sociálnou interakciou, komunikáciou a predstavivosťou. Teda sa dá povedať že majú svoje rituály ktorých sa viacmenej nechcú vzdať a ťažko dokážu prijať nejakú zmenu. Celkovo tie zmeny sa môžu prejavovať najme v tom, že skrátka idú do určitého prostredia, kde je množstvo ľudí. Ako slovo autizmus je z gréckeho autos, teda sám a človek prakticky má ten svoj vlastný svet, do ktorého málokoho pustí. Prejavuje sa to aj stereotypným správaním a určitou monotónnosťou reči. Máloktorý autista ako taký dokáže plnohodnotne komunikovať s človekom a doslova je to pre neho obtiažne. Nevie ako má v skutočnosti vnímať tých ľudí okolo seba a niekedy je radšej niekde v kúte sám, než by sa mal z niekým rozprávať. Celkovo takýto ľudia potrebujú iný prístup než bežní ľudia, teda špeciálny čo neraz môže potvrdiť aj kopec ľudí na špeciálnych školách. Určite by som chcel rozobrať všetky tri body krok za krokom, podľa určitej postupnosti a jednotlivé druhy postihnutia.  Lebo skrátka aj ten autizmus ako taký nemá iba jednu priamu úroveň, ale má ich rovno tri. Teda sú to úrovne do akej miery je človek postihnutý, teda je ľahká, stredná a ťažká. Ale tak si treba vysvetliť dva odlišné pojmy, ktoré si ľudia neustále mýlia a to sú formy autizmu a stupne postihnutia. Formy autizmu sú Kannerov syndróm a atypický autizmus, Aspergerov syndrom, Rettov syndróm a detský autizmus. Stupne postihnutia sú od toho najľahšieho až po toho najťažšieho, teda stáva kopec prípadov že to u ľudí nevidieť. Ten u ktorého to nevidieť, tak prakticky nemá postihnutú žiadnu časť tela a dokáže aj plynule rozprávať. Pri strednej a tej ťažšej úrovni tam už má človek postihnutú určitú časť tela, neraz ten človek nemusí ani rozprávať. Ale tak v skutočnosti netreba všetkých autistov hádzať do jedného vreca, lebo sú niektorí ľudia čo dokážu fungovať v bežnom živote a dokážu žiť plnohodnotný život. Ako sú vysokofunkční autisti čo si dokážu pamätať všetko a majú neskutočný talent na matematiku alebo na maľovanie.

Celkovo mnoho ľudí čo sa narodí, tak neprídu hneď na to že majú autizmus. Prakticky sa na to prichádza, keď má dieťa 3 rokov a všetko u autistu ako takého funguje inak. Celkovo v rámci vývojovej poruchy sa nenaučia okamžite rozprávať. Tak to prakticky treba veľa času a veľa trpezlivosti, lebo nie vždy sa dá pochopiť myslenie autistu, ktoré je iné od myslenia ostatných ľudí. Najťažšia je celkovo sociálna interakcia a najme nadväzovanie vzťahov, tam to neraz dokáže reálne škrípať. V skutočnosti autisti sa len ťažko dokážu vcítiť do pocitov iných ľudí, ich vlastných myšlienok a predstáv. Ako neraz vzniká určitý predsudok, že všetci jednotlivci s autizmom sa vyhýbajú kontaktu s ľuďmi. Toto tvrdenie viacmenej vzniká s nepochopenia autizmu, neraz mnoho detí a dospelých chce nadviazať vzťahy s ostatnými, chcú s nimi nadviazať určitý kontakt, ale špecifiká ich postihnutia im skrátka moc nedovolí nadviazať na primeranej ich vývojovej úrovni. Celkovo sú aj typy určitých ľudí, ktorí patria do určitej skupiny a odlišujú od väčšiny. Jeden typ môže by človek čo je skrátka osamelý, teda človek ktorý sa viacmenej uzatvára do seba. Niekto môže byť úplne pasívny že proste vo svojom živote určitým spôsobom neurobí nič a bude nejakým spôsobom tápať v tme a bude prakticky bezmocný. Môže prejavovať aktivitu v komunikácii s určitými ľuďmi a môže sa s nimi deliť o svoje vlastné pocity, ale v skutočnosti to bude robiť dosť zvláštnym spôsobom, ktorý málokto pochopí. Ďalší človek môže byť formálny a afektovaný, ale je ťažké posúdiť že niektorí autisti sa tak reálne správajú, toto sa proste nedá hodnotiť a to by človek musel byť s nimi. Môže bývať samozrejme aj zmiešaný a zvláštny k čomu sa dá povedať strašne veľa, celkovo daný človek v živote môže mať zmiešané pocity a názory na svet, ktoré môžu byť nestále a môžu sa neustále meniť. Zvláštny môže byť každý jeden človek a to sa nemusí týkať len autistov, ale týka sa to aj bežných ľudí a v praxi sa to potvrdzuje. Treba sa na zvláštnosť pozerať, že je to proste niečo s čím dokážeme žiť a samozrejme nás napriek tomu dokáže mať radi. Celkovo mať zmiešané pocity a k tomu byť zvláštny, nie je zlé, len nie každý má preto reálne pochopenie.

Celkovo sociálna interakcia a komunikácia spolu neskutočne súvisia a s ňou aj naša predstavivosť. Ako o väčšine autistov sa hovorí že nemajú nijaké emócie, niektorí sú až príliš samotársky a nechcú sa s človekom ako takým rozprávať. Niekto je nadaný viac a niekto menej, ale skrátka je to individuálne a s človekom čo má nejaké postihnutie sa pracuje inak, ale pracuje sa s ním z láskou a veľkým citom. Ako každý človek čo má autistické dieťa, tak sa s tým ťažko vyrovnáva a mnoho rodičov to na začiatku ani nepostrehne. Celkovo sa riešia rôzne hypotézy, že autizmus ako taký spôsobuje očkovanie, ale toto nemusí byť vždy absolútne pravdou. Skrátka záleží na to, či žena čo osí svoje dieťa pod srdcom, že či nepije alkohol alebo nefajčí. Od toho závisí či sa jej narodí zdravé dieťa alebo dieťa s autizmom, ale v skutočnosti ani to nemusí byť pravdou. Celkovo rodičia toho narodeného dieťaťa v skutočnosti ani nevedia že budú mať autistu, prídu na to vtedy, keď bude mať dieťa 3 roky. Autizmus ako taký je témou, ktorá sa týka celého sveta a nedá sa pred ňou zatvárať oči. Po celom svete existujú ľudia s autizmom a nielen na Slovensku, takéto prípady sú v USA, Kanade a mnohých iných štátoch. Na svete je autistov viac chlapcov než dievčat, teda neraz sa nájdu výnimky aj medzi dievčatami. neviem povedať presné číslo, lebo v skutočnosti je veľmi veľké. Celkovo organizácia Autism Speaks prišla s myšlienkou ako poukázať na to, že autisti skrátka nepatria do autu a postupne sa na to poukazuje po celom svete. V daný deň si mnoho ľudí dáva modré oblečenie, aby poukázali na to, že modrá je znakom komunikácie a znakom toho, že v dnešnej spoločnosti netreba dávať od ľudí čo sú iní ruky preč. Celkovo ide o to, aby sa autisti dokázali začleniť do spoločnosti a začlenili sa medzi tých zdravých ľudí. Kopec autistov si dokáže nájsť aj reálny vzťah, ale pravdepodobnosť že to bude nejakým spôsobom fungovať je veľmi malá, lebo ten človek bude musieť byť veľmi trpezlivý a zvládnuť určitú inakosť človeka. O autizme vzniklo kopec skvelých filmov, mnoho ľudí si zaspomína na Raina Mana čo je pre mňa dodnes filmovou klasikou. Väčšia časť filmov vznikla o tom, ako má človek Aspergerov syndróm a ako sa s ním vyrovnáva. Ja som posledné obdobie pozeral strašne veľa filmov o autizme či to bol Ben X, Temple Grandinová, Adam, Mary a Max, Biela vrana a mnoho iných filmov. Momentálne do kín ide film Tak ďaleko, tak blízko na ktorom sa pracovalo 7 rokov, kde budú najlepšie zobrazené pocity tých čo sú iní.

Aby som nepísal len odborne, tak by som chcel niečo napísať aj o sebe. Celkovo to že mám Aspergera a že som iný od ostatných, tak pre mňa nebol ten najľahší fakt a ťažko sa mi s tým zmierovalo. Ja som sa to dozvedel až neskôr že mám autizmus a samozrejme som aj neskôr začal rozprávať, čítať a písať. Ale najťažšie s toho všetkého bolo sa s tým vyrovnať a povedať si, že to všetko nejako zvládnem a nejako sa do tej spoločnosti začlením. Predsa to začlenenie sa do spoločnosti nie je najľahšie a tento fakt som musel nejakým spôsobom prijať a bolo jedno, že či to tak bolo doma alebo to tak bolo v škole. Celkovo ten pocit že som vysokofunkčný autista, bol taký že v určitých veciach vynikám a to bolo najme v učení a v tom že koľko vecí si reálne pamätám. Ja vynikám v tom, že mám fotografickú pamäť že niektorých ľudí si dokážem pamätať aj po určitých rokoch. Neraz som si pamätal aj texty celých pesničiek a spieval som si celé skladby naspamäť.  Byť iný v skutočnosti znamená si uvedomiť určité aspekty života a pochopiť že autizmus ako taký nemusí byť taký strašný. Celkovo každý človek sa s tým postupne naučí žiť, ale zo začiatku to nie je ľahké a pre mňa to tiež nebolo ľahké. Prakticky zistiť že som samotárske dieťa, ktoré je vo svojom vlastnom svete do ktorého málokoho pustí, neraz ľudia nechápu. Ja som bol neraz v tej pozícii, že okrem rodiny to nechápal takmer nikto. Autizmus je ešte stále spoločnosťou neprebádaný a ten môj je prakticky neviditeľný k čomu sa ešte dostanem podrobnejšie. Zo začiatku som bol také rebelské dieťa a uletené, neraz som robil veci o ktorých by ľudia ani nepovedali že som ich robil. Celkovo v živote som bol poriadny beťárisko a poriadny huncút, čo sa často prejavovalo najme v či v tej normálnej alebo v tej špeciálnej. Mnoho ľudí si muselo zvyknúť na to, že som poriadne živé dieťa a že sa budem všetkým v triede schovávať pod lehátko. Postupne som sa začleňoval do kolektívu a neraz som videl ľudí čo majú svoju inakosť a žijú s ňou. Každý človek je vo svojom živote nejako výnimočný a to sa nedá povedať len o autistoch, ale celkovo aj o ľudoch čo toto postihnutie nemajú. Celkovo som sa formoval po každej stránke a najme po tej povahovej. Ja som nikdy nepociťoval že mám pubertu, ale ak mám pravdu povedať, tak som to pociťoval ako menší chlapec. Skrátka som neraz bol aj chalan plný ostrovtipu a nadhľadu, neraz ma vedeli pobaviť určité životné situácie a neraz som dával hlášky, ktoré si najlepšie pamätajú moji rodičia.

Neraz si spomínam na časy, ako som sa neraz hrával hry na kazetách a vydával som pri tom rôzne zvuky, ktoré som prakticky nevedel špecifikovať čo znamenajú, len som ich skrátka vyslovoval. Som bol také veselé dieťa, ale neraz som vo svojom detstve musel bojovať s tým že som iný a že to nemusí každý prijať. Lebo neraz kopec autistov sa neraz stáva obeťou šikany, posmechu a toho že ich ľudia nejakým spôsobom psychicky ponižujú. Ale chcel by som vysvetliť ten jednoduchý princíp na ktorom to funguje. Ja si myslím že to bolo celkovo v tom, že nevedeli ako ku mne majú reálne pristupovať. Ale postupne začali na to prichádzať a začali ma mať radi, lebo prakticky ma tí ľudia nepoznali len videli ako sa neraz tvárim. Ale dobre som sa učil, vedel som super matematiku, skvelo čítať a aj skvelo písať. Dostával som rôzne včeličky na tú dobu, kedy sa učenie viacmenej nehodnotilo známkou od 1 do 5. Začal som spoznávať nových priateľov, zažívať nejaké školské lásky a získavať nové životné skúsenosti. Pre mňa zo začiatku neskutočne ťažké niektoré životné zmeny a najme ťažko to dokázala znášať moja vlastná psychika. Možno som to nedával tak najavo, ale niekde vo svojom vnútri som to tak cítil. Som absolvoval cez 200 injekcii, bol som neraz v nemocnici, tak hovoriť o svojom živote že bol jednoduchý, tak sa nedá povedať že bol. Ale tak v skutočnosti je každý začiatok v živote človeka ťažký a pre mňa to také bolo tiež. Boli situácie čo boli príjemné a situácie čo v mojom živote boli nepríjemné, ale tak krajšie sa hovorí o tých príjemných. Postupne sa vo forme začalo všetko formovať a začal byť zo mňa silnejší človek. Neraz mnohým ľudom, keď som to povedal, tak tomu moc nemohli uveriť, lebo nevideli na mne počiatočné stopy. Našiel som si kopec kamarátov, ktorí to pochopili, ako som im to dôkladne vysvetlil. Veľa mi dala špeciálna škola a stredné odborné učilište internátne. Celkovo vo svojom živote som spoznal ľudí s rôznymi životnými príbehmi a ich osudy boli ešte ťažšie než ten môj. Uvedomoval som si v živote, že môžem byť rád, že som taký aký som a že to na mne nie je také viditeľné. Ja som spočiatku nevedel či mám svoj autizmus vnímať ako dar alebo určitú barličku, ktorá ma prakticky odlišuje od tých čo sú na tom lepšie. Z jednej stránky je to pozitívne, lebo deti s autizmom majú rôzne zľavy na rôzne podujatia aj zo sprievodcom. Negatívne je to maximálne v tom, že ťažko sa nadväzujú vzťahy s opačným pohlavím.

V tomu nadväzovaniu vzťahov by som chcel niečo povedať, že tie city sa prejavujú omnoho ťažšie. Ako nie je to myslené čisto v láske, ale celkovo v kamarátstve ako takom. Celkovo ľudia nevedia ako pristupovať k človeku čo je iný, najťažšie je inakosť človeka. Ja som rád že mnohým ľudom v mojom okolí sa to podarilo pochopiť a viem že mám medzi nimi super kamarátov, čo ma chápu a stoja pri mne. Taká najhoršia chyba pri autizme je, ak sa človek prehnane ľutuje a začne si vravieť čo by bolo keby bol zdravý. Túto vetu som počul mnoho krát u iných ľudí a neraz som v tomto robil aj chybu, že som si to niekedy opakoval. To že je človek iný, tak proste na tom nie je nič zlého a v skutočnosti to nie je žiadna prekážka aj takýto ľudia si dokážu plniť svoje sny. Celkovo v živote človeka je dôležité, aby sa nevzdal a pri autizme to platí dvojnásobne. Napriek tomu že som iný, tak sa snažím tešiť zo života a uvedomovať si, že nie všetko okolo nás je iba čierne a že nad všetkým sa dá pousmiať. Každý človek v živote by sa nemal báť hovoriť o autizme a môže rovno o tom aj niečo napísať, ako to robím ja. Ako som si neraz aj našiel nejaké lásky, ale nakoniec to boli krátke lásky. Ale postupne som sa nad tým prestal trápiť, však sa svet nezrútil a pokračujem ďalej bez nejakého ďalšieho stresu. Proste som si povedal že pôjdem ďalej bez ohľadu na ďalšie okolnosti a som si povedal, že život je hra, tak ju proste treba hrať až do samotného konca. Povedal som si to proste, že život je iba jeden a nejakým spôsobom ho skrátka žijem. Sú chvíle kedy prídu určité výčitky, ale potom si poviem že môžem byť rád, že som taký aký som. Lebo neraz kopec ľudí okolo sú na tom omnoho horšie než ja a dennodenne zápasia s existenčnými problémami. Som rád za svoj život, ako možno to nedávam tak ako najavo, ako by som reálne chcel, ale som za neho rád. Neraz sú momenty kedy urobím neraz v niečom chybu a v niečom sa pomýlim, ale v skutočnosti bez tých chýb by sme sa nedokázali nikde pohnúť. Som človek čo nemusí mať vo všetkom pravdu a nemusia sa so mnou všetci stotožňovať, ale na nikoho sa nehnevám, že má iný názor. Je to prirodzené a všetci máme svoj vlastný príbeh, ktorý reálne žijeme a neraz sa vcítiť do druhých ľudí.

Poviem to úprimne ako to je a bez zbytočných okolkov, som rád za svoj život. Ako neraz o autistoch sa často hovorí že nevedia moc prejaviť emócie a že je to pre nich zložité. Ale v skutočnosti toto pravidlo neplatí a nemusí byť absolútnou pravdou. Som rád že v živote nie je iba všetko len jednotvárne a každý náš deň je iný, lebo keby v našom živote prevládalo len to dobré, tak by sme si nedokázali vážiť vlastný život. Náš život je skrátka sled vzostupov a pádov, tie nás časom preveria a ukážu nám že či dokážeme byť reálne silní. Ja som neraz mal obdobia ktoré neboli dobré, doslova som musel padnúť na ústa, aby som sa dokázal zdvihnúť zo zeme. Samozrejme potom prišlo to lepšie obdobie a takto sa to striedalo dovtedy, dokým som nenašiel svoju vlastnú rovnováhu. Boli obdobia kedy som bol raz optimistom, inokedy som pesimistom a boli momenty kedy som sa opúšťal. Postupne sa vo mne začala formovať neutrálnosť voči ľudom, nestrannosť a spravodlivosť. Ja sa považujem za takého reálneho optimistu čo neprestávam vidieť svetlo na konci tunela a verím že vždy existuje nádej. Vždy existujú momenty pre ktoré sa oplatí skutočne žiť a najme sa oplatí žiť pre tých ktorí ma majú radi. Môj život s autizmom je každým dňom iný, ale každým dňom zaujímavejší a o to viac si vážim že existujem na tejto planéte. Všetko sa snažím dávať najavo činmi, že sa snažím byť skutočnou oporou tým čo to skutočne potrebujú a neraz tým ľudom pomôcť po psychickej stránke. Skrátka sa snažím nejako tých ľudí motivovať, aby tento životný boj vo svojom živote nikdy nevzdali. Ja s odstupom času nevnímam svoju inakosť ako určitú emocionálnu barličku, lebo v dnešnom svete byť iným nie je prekážka, je to skrátka niečo výnimočné. Skrátka nám to do vienka dal vesmír, život je plný neprebádaných cestičiek ktoré sme ešte nevyskúšali a máme možnosť ich vyskúšať. Ako mám v živote jedno životné motto a týmto mottom sa riadim celý svoj život, že váhu našich slov, predčí len sila našich skutkov a toto je skutočná pravda čo sa mi potvrdila a mám to odskúšané v praxi. Najme je dôležité sa na ľudí nepozerať s tej vonkajšej stránky, ale treba sa na nich pozerať s ich vlastného vnútra. Ako sa v jednej krásnej pesničke od Elánu spieva, že život je šanca mať rád a o tomto to je, že každý človek by mal dostať šancu aby bol ľuďmi pochopený.  Som vďačný za to, že mi kopec ľudí dalo šancu a neporovnávam že kto je lepší a kto je horší, lebo ja mám rád každého rovnako bez nejakých predsudkov. Aj s autizmom sa dá žiť, to že som iný v určitých veciach, tak to začínam čoraz viac vnímať ako dar a vravím si, že to tak malo podľa všetkého byť. Všetko je v našom živote určitým spôsobom dané, len je niekedy na nás ako sa s tým skutočne vyrovnáme.

 

 

Add a comment

Jsem nemocná, všechno mě štve a s největší radostí bych se šla někam zahrabat – hluboko a doslova… Jenže to (bohužel) nedokážu, takže proč nenapsat menší (tak trochu hate) úvahu/pohled na svět jedné „otrávené“ aspergřice?

 

     Jak si tak ležím v posteli, nezbývá mi dost mozkové kapacity na to, abych dělala něco alespoň trochu produktivního, ale zároveň mi zbývá dodatek místa na přemýšlená o tom, že bych měla dělat něco produktivního… Přeloženo do lidské řeči, nudím se a nervuju, a když se nudím a nervuju, potřebuju se něčím zabavit – tedy čtu všechno možné… No a jak jsem si tak četla, narazila jsem na článek týkající se lhaní (nebo spíš nelhaní) osob s PAS.

     To mě i přes závoj zacpaného nosu a bolest hlavy zaujalo… Mám totiž jedinečnou schopnost štvát lidi – to někdy souvisí s faktem, že dost často vypadám, jako kdybych zrovna obětovala Satanovi, jindy proto, že fušuju do věcí jako je filosofie, lidská práva a nezvyklý výklad historie… a co asi nejčastěji, protože říkám, co si myslím… To v naší zemi bývá bohužel bráno po půlstoletí v područí KSČ jako smrtelný hřích.

     Někdo se mě zeptá: „Sluší mi ten svetr?“ Otáčí se, předvádí… no a já vidím jen kus nevkusného hadru, co je zrovna ve slevě. A to taky řeknu, přeci proč bych měla někomu lhát o tom, že mu daná věc sluší, když by ho za to jedině někdo za jeho zády pomlouval? Does it make sense to you?

     Jenže to je součást toho, co bývá obvykle nazýváno „společenským chováním“ – lidé se přeci neuráží napřímo, ale dělají si to za zády… To ví každý a mě trvalo zatraceně dlouho na to přijít.

      A takových situací je spousta, celý můj život je naplněný nedorozuměním a trapasy způsobenými mou nechutí neříkat lži… Ovšem to, že nerada lžu NEZNAMENÁ, že lhát neumím. Když lžu, držím se pravidla: The best lies are based on truth, tedy nejlepší lži se zakládají na pravdě a Remember everything, pamatuj si všechno. Funguje mi to dobře – „nakecám“ takřka komukoli cokoli, jako bonus by se k tomu dalo ještě přidat „dovedně“ hrané NT chování… Mám v tom celoživotní praxi počínající nadávkami a nepochopením rodičů… Tedy jde mi to opravdu dobře, morální problém řeším pouze na jakési filosofické úrovni, kterou si pomalu ani nepřipouštím, protože to dělá každý, tak proč bych nemohla i já?

     Ale co mi vadí je ta únava a nutnost si pamatovat všechny ty lži a pořád dokola je opakovat, prostě mi to přijde zbytečné… Navíc, jak jsem zjistila, mnohým lidem jednoduše vyrazíte dech tou pravdou, kterou nechtěli slyšet, a která je v vašem případě natolik absurdní, že to přece nemůže být lež… 

Add a comment

Určite každý človek v živote pozeral nejaký film, ktorý pojednával o autizme alebo riešil problematiku autizmu. Pre veľkú časť ľudí je najznámejší Rain Man, lebo vykresľuje určitú časť autizmu, ktorá nie je úplne totožná zo samotnou realitou. Som videl veľa filmov ktoré priam poukazovali na určité časti autizmu, ale nešli do hĺbky. Keď som pozeral Rain Mana, tak som si premietol že moje správanie nie je také, ako bolo opísané vo filme. Ako určite nejaké tie črty s určitou postavou mám spoločné, ale nie úplne všetky. Ja som skôr taký pokojnejší typ autistu a nebol som taký živý ako Rain Man. Ale celkovo to pre mňa bol niečím zlomový film, vďaka ktorému som začal vnímať svoj vlastný autizmus, ale ešte som sa nad tým až tak nezamýšľal. 

Ďalší film ktorý s autistickou tématikou súvisel tak bol Adam. Ten som prakticky vnímal ako takú romantickú oddychovku, len s tým že ten chalan tiež bojoval s tým že je Aspík. Prakticky ten Adam miestami bol človek ktorý mal ešte horšiu formu autizmu, len s tým rozdielom že ťažko znášal samotu. Proste mal ľudí okolo seba a na tých ľudí sa nejakým spôsobom spoliehal. Prácu ktorú získal, tak tam mu tiež pomohol jeho vlastný kamarát. Keď sa s ním rozišla priateľka len preto, že určitým spôsobom nechcel byť samostatný. Keď som dopozeral film, tak som si vravel že či všetko čo tam bolo, že či dávalo zmysel. V skutočnosti všetky veci dávali zmysel lebo skutočne bol nadaný, len nie úplne samostatný.Teda to čo píšem, môže väčšina ľudí vnímať inak a každý si môže vyvodiť vlastný záver. Ale viem že to bol film, ktorý nevystihol môj autizmus a ani samotnú realitu okolo mňa. 

Ben X sa do istej miery sa u mňa zlomovým filmom. Skrátka dej bol o chalanovi čo tiež mal rovnaké postihnutie ako ja a cez hru si hľadal svoju virtuálnu priateľku. Neskôr sa ukázalo že tá priateľka bola tým jediným svetlom čo v živote a ja som postupne začal že je niekto s kým môžem rátať. Ben X najlepšie odráža môj reálny svet, jemu sa smiali, šikanovali ho a prakticky pri ňom stáli len mama a priateľka. Aj keď pri mne stojí viac ľudí než pri ňom, ale viem že to bol najlepší film čo som videl. Lebo skrátka odrážal tú realitu, skrátka ukazoval bez servítky aký autizmus v skutočnosti je. Ale mal som rád na tom filme práve tú úprimnosť a ten film málokto dokázal prekonať lebo bol skrátka silný.Dával možnosť sa nad vecami zamyslieť, nad ktorými sa bežný človek nezamyslí. Neskôr aj iní ľudia si to skutočne pozreli a uvedomili že ten film má silu ponúť s ľudmi.

Temple Grandin to bol proste jeden úžasný film a tiež odrážal určitú skutočnosť. Páčilo sa mi že všetko čo bolo vo filme tak bolo podľa skutočnej udalosti. Samotný názov filmu je podľa skutočnej autorky, ktorá je autistka a v skutočnosti pomáa ľudom a ukazuje že jej postihnutie nie je žiadnou prekážkou v živote. Temple sa neskôr stala mojim vzorom a v mojich očiach bola hrdinkou. Ten film jasne ukázal že autizmus nie je až taký zlý. Ja som si to tiež myslel keď som sa narodil, tiež som si myslel že môj autizmus bude strašiakom. Ja si myslím že po tom filme si každý utvrdí svoj názor v tom, že ten film mal zmysel a niesol určitú osvetu. Tá osveta je najme v tom že byť iný vôbec nie je zlé a je na každom ako to v skutočnosti dokáže prijať. Lebo každý z nás to tak cíti vnútorne a vie že ako autizmus zmení ľudom život.

 

Max a Mary to ani netreba zdôrazňovať celý ten dej. Len môžem povedať že tento film mal s autizmom spoločné strašne veľa. Skrátka si vo svojom živote prežil takmer všetky fázy, ktoré nie vždy boli úžasné a niekedy musel padnúť na samotné dno, aby ukázal že sa život dá zvládnuť. Ale potešilo ma na tom filme, že to nebolo len depresívne ale že tam boli momenty, ktoré rozveselili. Ja keď som to videl prvý krát, mal som vážne obavy ako to dopadne a výsledok nakoniec bol skvelý. Skrátka dej o jednom krásnom priateľstve, ukázal že človek nec je akýkoľvek, tak by mal byť milovaný. Lebo bez lásky v skutočnosti človek nie je ničím, maximálne sa stáva iba smutným samotárom. Presne tento film ukázal že je dôležité, aby človek nebol nikdy sám a mal vždy niekoho kto ho má skutočne rád. Lebo keď človek nie je sám, tak zistí že je to tá najkrajšia vec na svete. Človek vtedy príde na to že najlepšie veci si za peniaze nekúpi. 

Ja som Sam je film ktorým celé to moje vnímanie reálne uzavriem. Krásny film o tom ako sa Sam staral o svoju dcéru aj keď miestami bol na úrovni dieťaťa, že aj tá dcérka to vnútorne cítila. Nebol to Aspík ako ľudia čo boli spomenutý vyššie, ale bol iný. Prakticky bojoval o svoju dcéru, lebo mali pocit že sa o ňu nevie dostatočne postarať. Ale na filme bola krásna práve tá láska k tej dcére, ktorá mu tiež bola oporou. Páčilo sa mi na tom filme že mi dal nejaké zamyslenie do života. Že niekedy to nie je až také zlé, ako si niekedy myslím. Len niekedy sa treba na veci pozerať inými očami a vtedy prídem na to, že sú ľudia čo sú na tom horšie. Som rád, že som videl ktoré mi veľa dali a dali mi impulz sa nad tým, že nič nie je také zlé.

Za posledné roky som videl veľa filmov, ale filmy rozoberajúce autizmus tak to je skutočná vzácnosť. Niekedy by bolo viac apelovať na ľudí, aby takéto filmy robili. Treba vravieť o autizme a najlepšie je, keby sa to riešilo verejne medzi ľudmi. Potom by sa viac začalo poukazovať na tú problematiku a ukázalo by sa, že tie deti sa vedia začleniť do spoločnosti. Autizmus skrátka netreba odpísať a je dôležité, aby sme mu čelili. Aby sme si povedali že sa dokážeme etablovať do samotnej spoločnosti. Každý autista na svete tu má svoje miesto a je vďačný keď má nejakú prácu. Sú to ľudia čo si vážia každú maličkosť okolo seba a veľmi by bolo skvelé, keby je takýc ľudí viac. Títo ľudia si skrátka zaslúžia, aby im niekto dal šancu a oni by ukázali, ako ju vedia využiť.

 

 

 

Add a comment

Velká část lidí – generace mých rodičů a starší – mi často, až moc často káže o mých takzvaných morálních povinnostech vůči tomuto světu… Přeci jsem krásná, chytá a z dobré rodiny – mladá, krásná a privilegovaná… Mladá, krásná a prokletá. Mojí údajnou povinností „někoho lepšího“ je, podle nich, předvádět světu dokonalost stavu vyšší střední třídy a co hlavně, mít děti.

Proč? Přeci proto, že svět je plný těch takzvaně horších – těch „postižených“, těch „šílenců“, té špíny a verbeže… Whatever. Tedy, mám si najít manžela – vyšší střední třída a výš, samozřejmě, no a ideálně pohledného, zplodit s ním dvě děti a dávat fotky plné předstíraného, falešného, nechutného štětí na Facebook mezi všechny ostatní lži světa.

Moje morální povinnosti. Já tomuhle světu nedlužím nic… Roky jsem se snažila, zoufale sem se snažila být k něčem, být užitečná, a hlavně být normální, protože holčičky z dobrých rodin přece nedělají tohle a nedělají támhleto… Holčičky z dobrých rodin nechodí v černé, nenosí náušnice z peří v ohnivých barvách a nekritizují svět pro jeho temnou proradnost.

A když už to dělají, za měsíc, dva je to přeci přejde – „každého to jednou přejde, to je jen vzdor, puberta, dělá to schválně, aby vás/nás naštvala“… Well, tahle „skvělá“ fáze trvá asi osm let a rozhodně se nezdá být u konce… A navíc to o vzdoru nikdy skutečně nebylo. Já jsem se chtěla přizpůsobit… jenže ono to nešlo – nešlo, nejde a asi ani nepůjde… Jenže to si zkuste vysvětlovat lidem, kteří vás vidí jako kus masa určený k reprodukci, nebo nevěří v to, že i v hlavě se může něco zvrtnout… „A navíc,“ dodávají tihle lidé, „přece to nemáš mít po kom.“ Úžasný život, úžasní rodiče, úžasný svět… všechno je úžasné… Až na to, že není…. A nebylo.

Jenže takhle svět nefunguje, ne pro mě. Já nechci být normální, ať už je ta takzvaná normalita jakákoli… Chci si žít, jak sama uznám za vhodné a dost dobře nechápu, proč bych neměla, když svým životním stylem nikoho neomezuji… Jenže jak se zdá, nikoho neomezovat je hodně subjektivní výraz. Jsou lidé (a bohužel jich není málo), kteří samotnou mou existenci považují za nevhodnou, pobuřující a omezující… Někdy nestačím říct ani slovo a daná osoba se už ke mně chová jako k něčemu malému zvrhlému a temnému, co potřebuje spravit…

A do toho přijdou příbuzní, přátelé mých rodičů a známí a kážou mi o morálních povinnostech, protože u nás se přeci nemá, co zvrhnout… Já pak sedím, mlčky, snažím se usmívat… uvnitř zuří boj – Mám něco říct? Co mám říct? Mám zase šířit „ty svoje radikální názory“? Mám říct, že mě jejich chování pobuřuje, protože jsem, co jsem? …Nevím, opravdu nevím, protože já lidem bohužel nerozumím a oni nerozumí mě… A tak si rok po roce sedím v koutě, oblečená v černé, tupě, falešně se usmívám a snažím se přežít do dalšího dne.

Add a comment

Nejsem AS, ale mám OCD s určitými znaky shodnými s AS. OCD mám spoustu let. Začalo to postupně už na základní škole. První problém je že nemám rád když se kolem mě tvoří hlouček lidí a narušují moji osobní zónu a nedej bože se mě někdo z nich fyzicky dotkne. Moje psychická pohoda okamžitě klesá po bod mrazu. K tomu neustálý hluk jako šum na pozadí, který děcka v uzavřené třídě dokázaly vydávat byl naprosto nesnesitelný. Ani se nedivím že se kvůli tomu učitelé dokážou pěkně vytočit. Ještě že už všechno tohle mám za sebou. Další překážka v mém životě je MHD přeplněné (vlaky, autobusy, tramvaje, metro i letedla). Další místo plné lidí, hluku, špíny a semeniště bakterií. Držet madlo jen tak holou dlaní a přemýšlet kolik lidí se špinavýma rukama před váma madla drželo je něco nepředstavitelně psychicky vyčerpávajícího. Děs a hrůza, která mě bohužel čeká asi celý život dokud někdo nevymyslí teleport, ale když není teleport jsou aspoň vlhčené ubrousky. Problém číslo tři jsou mince a bankovky. Další zdroj špíny a bakterií, mince nesnáším tak díky za bezkontaktní placení, škoda jen že to nejde všude. Další problém už je velice osobní. Empatie. Nejsem tak moc arogantní, teda spoň si to o sobě myslím, ale bohužel nebo bohudík pro mě nejsem téměř schopen se vcítit do pocitů druhých lidí. Tato vlastnost mě nejednou dostala do společenského opovržení. S empatií souvisí i sympatie k jiným lidem, v mém případě ženám. Vyjádřit někomu náklonost slovy je pro mě dost obtížné, protože jsem moc přímočarý a nepoznám vhodný okamžik takže se ptám nebo radši používám činy nebo různé věci, které stejně ostatní nechápou a tyto skutky vnímají jako nevhodné. No a na konec díky výše popsaným vlastnostem a dalším, které jsem radši neuvedl je můj pracovní život velice těžký. Ale jak píšu v titulku - člověk si prostě zvykne. Už je mi 30 a s věkem přichází zkušenosti tzn. že když se mě někdo ptá jestli se chcu nějak léčit odpověď zní: Tohle jsem já, moje osobnost a povaha se kterou jsem se narodil a ikdyž jsem trochu jiný a vytořil jsem si vlastní svět, který jiní nechápou, neměnil bych.

Add a comment