Každá minca má dve strany. Tých negatív je pri tejto diagnóze viac ako dosť. Ale ak sme chápaví rodičia a hlavne zmierení, máme možnosť si vychutnávať aj tú úsmevnú a pozitívnu časť.

Ja napríklad milujem na mojom synovi jeho úprinosť. Čím je starší tým jej je menej. Vekom sa naučil kopírovať aj tieto vzorce správania. 

Nikdy neklamal... Z mojich vlastných organizačných dôvodov to je super. K pravde som sa dopátrala vždy v rekordnom čase. Pomaly sa však učíme aj klamať. Budeme musieť doladiť to, kedy klamať a komu klamať a ako klamať.

Nikdy sa nemusím starať o to, aby som si zapamätala, kde pred veľkým nákupným centrom zaparkujem auto. Môj syn to presne vie a vždy. Prečo potom nevie, kde si dal v škole čiapku, peračník alebo aj celú vetrovku nechápem, nie je to to isté?

Nikdy neviem ako sa budem hanbiť. Nedávno povedal jednému nie štíhlemu pánovi: "Ujo tu by si mal schudnúť aspoň 18 kilo". Dotyčný nebol nadšený. Neviem ako sa môj syn rozhodol, že 18 kg by malo dotyčnému vylepšiť Body Mass Index, ale nechajme to tak. Nasmiali sme sa poriadne, bolo to komické. Pol hodinu som synovi vysvetľovala, ako sa také veci hovoriť nemajú, lebo... My však vieme prečo. Chudáčik bol z toho zmotaný, odvtedy zasa nikomu nič nehovorí. Podľa mňa musí spracovať informáciu, čo, kedy, komu a ako hovoriť.

Dnes som si všimla, keď sme čítali vtip, ktorý mal v názve, že je to vtip, ako sa syn začal smiať hneď po prvej vete, ktorá rozhodne nebola ešte vtipná. Každý vie, že vtipy sú hlavne vtipné na konci. Vtedy z nich vyplynie pointa. Toto nejako doladiť, to bude fuška. Ale teším sa nadeň, keď nejaký vtip pochopí, preto, že je vtipný a nie preto, že niekto povie: "Poznáš ten vtip?" Ak nepochopí nevadí. Sú iné podstatnejšie veci.