Často máme pocit že sa všetci navzájom poznáme a že poznáme pocity ľudí. Ale v skutočnosti tie pocity ani nepoznáme, len všetko je vyhodnotené bez toho aby sme tých ľudí vypočuli. Aby sme si vypočuli ich verziu skutočnosti ktorá sa im niekedy stane. Každý človek je v skutočnosti nepoznaný a nikto nevie aký údel často prináša do života. Málokto vie že všetci ľudia majú vo svojom vnútri problémy o ktorých často nechcú hovoriť najme zo strachu s nepochopenia. Často ľudia cítia že aj keď sa ospravedlnia za svoje chyby, tak to nikdy nebude dostatočne stačiť. Lebo keď sa niečo v živote pokazí, tak už sa to nikdy nenapraví a nikdy to nebude také ako predtým. Niekedy premýšľam nad tým že prečo sa to deje a snažím sa tomu nejako porozumieť. Ale viem že tie odpovede nie vždy dokážem nájsť, lebo všetko si človek ukrýva vo svojom vlastnom vnútri. Človek v sebe ukrýva buď svoje radosti alebo svoje vlastné trápenia čo reálne môže mať. Niekedy sa zdá že je človek navonok šťastný, ale v skutočnosti môže byť vo veľkej frustrácii. Človek môže byť vo svojom živote úspešný a uznávaný, ale ak nemá nikoho kto by ho mal rád tak sú mu všetky tie úspechy k ničomu.
Vzájomne nadobúdame pocit že všetko vôkol seba poznáme, ale v skutočnosti to tak nie je. Mnoho ľudí často vychádza len s toho čo o nás počuli, ale nikdy sa nás nespýtali že či to môže byť pravda. Vznikajú samotné posudzovania že kto aký je a keď spraví jednu chybu tak mu to ľudia do smrti nezabudnú. Človek môže spraviť veľké množstvo dobrých skutkov ktorými môže všetko vyvážiť ktoré si nikto nevšimne, ale chybu si všimne každý a potom nám tú chybu opakujú stále dookola. Lebo asi fakt žijeme vo svete kde sa musíme hrať na dokonalosť, chutnosť a na to že nesmieme mať chyby. Lebo keď máme chyby, tak samozrejme nepatríme do toho stáda. Niekedy mám pocit že do tohto sveta v skutočnosti nepatrím, keď je v ňom silná prevaha extrovertov a ľudí ktorým nikdy nebudem rozumieť. Som sa niekedy aj snažil byť ako všetci tí dokonalí ľudia, ale v skutočnosti som to nedokázal. Nedokážem sa nasilu smiať alebo predstierať niečo, lebo proste určité veci vo svojom živote vycítim. Vycítim kedy sa mám ponoriť do svojho vlastného sveta a kedy sa mám komu otvoriť.
Moja rodina a pár priateľov ma dokážu pochopiť viac, než ktokoľvek iný v mojom živote. Často vediem svoje životné debaty aj z mojou najlepšou priateľkou a čistou dušou Edinkou, ktorá je mi po každom smere nesmiernou oporou. Cítim že mi dokáže porozumieť viac než ľudia ktorých poznám dlhé roky. Viem že sú v živote ľudia ktorí človeka tak rýchlo neodsúdia a dajú mi šancu aby som sa mohol k určitým pocitom vyjadriť. Aj moja super priateľka Tánička a aj skvelá sesternička Maťka sú tu vždy pre mňa a stoja pri mne, lebo viem že sa im nemusím báť povedať všetko. Som im nesmierne vďačný že sú voči mne trpezlivé a dokážu to so mnou nejako zvládnuť. Chápu že ten môj život je niekedy mojim vnútorným bojom ktorému sa nedá vyhnúť.
Často sa snažím svoje myšlienky zachrániť tým že si vypočujem hudbu a tým cítim že sa nejako upokojím. Že upokojím svoju myseľ a dokážem v danom okamihu nájsť riešenie, ktoré by som v tichu nedokázal nájsť. Príliš si uvedomujem tú realitu okolo seba a nie som to naivné dieťa ktorým som predtým bol. Ľudia sa ma snažili pred mnohými nástrahami života uchrániť, najme preto aby som sa nemusel zamýšľať nad zložitosťou tohto sveta. Niekedy ma tá realita priam až desí a uvedomujem si že koľko vecí sa zmenilo. Zmenilo sa veľké množstvo vzťahov s ľuďmi, ktoré sa v skutočnosti zdali úžasné. Neskôr ma prekvapili vzťahy s ľuďmi, ktoré som v skutočnosti vôbec nečakal a sú úžasné. Nemôžem povedať že som v mnohých veciach neurobil chybu, lebo skutočne aj ľudský faktor vo mne zlyhal.
Ale viem že to nebolo cielené a všetko podmienili samozrejme moje obavy. Obavy kvôli ktorým pravdepodobne dokážem občas vycúvať a s toho čo sa môže zdať v živote úplne nádejne. Jedno viem že sa nedokážem hrať na niekoho kým nie som a často viem že by to nikam neviedlo. Stojím často pred zložitými rozhodnutiami ktoré jednu stranu sklamú a druhú stranu potešia. Je to taký zvláštny paradox že sa nedá uspokojiť obe strany a nájsť nejaký správny kompromis. Niekedy si tak prajem, aby ma každý poznal a vedel že sa nemusí báť nielen mňa, ale ani môjho autizmu.
Aby zo mňa nebol ten nepoznaný človek, ale aby ľudia poznali tie moje dôležité vlastnosti. Uvedomujem si že autizmus sám o sebe je pre ľudí akousi neprebádanou riekou. Že za tým všetkým je veľké množstvo odriekania a vnútorných bojov čo občas ľudia majú. Chcem byť pre ľudí človekom ktorého budú ľudia chápať a že budú chápať aj moje rozhodnutia ktoré v živote spravím. Lebo na mojich rozhodnutiach často stojí celý môj život a aj následky ktoré si zo sebou ponesiem. Viem že možno nie som bezchybný človek tiež mám chyby ktoré ma mrzia, ale viem že dokážem do toho čo robím maximum. Keď mám nejakú myšlienku, tak sa jej len ťažko môžem vzdať. Lebo viem že keď niečo začnem. tak to musím okamžite dokončiť.
Niekedy ma mrzí keď sa ľudia na mňa hnevajú, ale nič v živote nerobím zo zlým úmyslom. Mýliť sa budem vždy a je na každom človeku aby ma bral takého aký som a iný už nebudem. Mám svoj svet a je na každom jednom človeku či ho dokáže skutočne pochopiť. Každý človek si môže vybrať či sa chce so mnou priateliť alebo nie. Všetko v živote je dobrovoľné a nebudem nikoho tlačiť na silu do niečoho čo v skutočnosti nechce. Chcem dať ľudom slobodu, aby sa mohli slobodne rozhodnúť že čo chcú. Ale tí čo ma chcú skutočne poznať a vedieť o mne tak takých ľudí sa budem snažiť nesklamať a veriť im.
