Sklonil se strom,

sklonil se až k zemi,

k vyšlapané pěšině,

k vysoké trávě,

k sedmikráskám.

 

Nad loukou a tůní,

nad břehem zeleným

strom ještě kvete,

i když je zlomený.

 

Pod větví skloněnou,

jak byla by to brána

do světa sladkých snů,

projdou … on a ona.

 

Sklonil se strom.

Zblízka vidí kraj.

Rukou laskavou

světu vládne máj.

 

(16. 5. 2019)

Add a comment

Když nevidim přímočaře musim chodit oklikou,

oklika je za oklikou co bez kliky se štikou má zbytečný návyky

co si kompenzujou ti co maj tiky.

Tik ťak, tik ťak oklika je moc dlouhá

jako odpadní strouha.

Add a comment

Dnes jedno prozaické dílko. Nazvěte to, jak je vám libo: báseň v próze, lyrická povídka, ... Jakkoli chcete.

Add a comment

"Co děláš, když jsi smutný?"
Tento dotaz, položený loni v září jistou dámou z obecenstva v Divadle Kampa, mě vážně přivedl do rozpaků. Jak to, pomyslí si někdo, vždyť je to přece jednoduchá otázka. Inu, je i není.
Proč? Protože, věřte nebo ne, smutek se v mém životě vyskytuje velmi vzácně. Daleko spíš se v některých nepříjemných (zejména nepředvídaných) situacích cítím rozčarován, zrazen, případně nastupuje děs, zmatek či naprostá marnost a zmar.
 
"Mohl bys to, prosím, trochu rozvést? Co bývá příčinou?"
Třeba nějaká okolnost, která zmaří moje plány. Nebo se to stává, když jsem vystaven prudkým, nečekaným změnám. Když mě zasáhne nějaká zlá zpráva. Když mi někdo něco slíbí, a nesplní (eventuálně popírá, že mi nějaký slib vůbec dal). Když se mi dlouhé minuty nedaří se s někým dorozumět, vysvětlit mu, jak něco vidím.
 
"Dobře. A co tedy v takovém okamžiku uděláš? Co ti pomůže?"
Pro mne osobně existují čtyři možnosti.
V těch nejlehčích případech se mým lékem na bolavou duši stává hudba. Pustím si nějakou svoji oblíbenou písničku "na plný pecky" a za malou chviličku je po problému.
Někdy (ač velice zřídka) mi v těžších případech pomůže se ze svého trápení vypsat. Člověku se uleví a papír snese v podstatě cokoli ...
Když je zrovna venku hezky, vyrazím někam dál od lidí, na louku či do lesa. Být sám se stromy, trávou a ptáky - to je pohlazení pro mou duši.
A pokud už jde opravdu do tuhého, je tu možnost čtvrtá, poslední - a pro mě stoprocentně spolehlivá. Totiž: vzít si nějakou knížku (zpravidla sbírku básní) a někam se s ní schovat. V našem bytě je pro tyto účely jedno zákoutí jako stvořené. Jde o miniaturní prostor v nejzazším koutě ložnice. Z jedné strany moje knihovna, z druhé dveře do spíže a z té třetí mě před zraky příchozích z obývacího pokoje skrývají veliké šatní skříně. Případně z tohoto zátiší projdu ještě dál - a v maličké přeplněné spíži se zavřu.
Zní to šíleně, že ano? Ale funguje mi to. Tak se věci prostě mají.

"Zajímavé. Ale co když tě něco zlého potká na veřejnosti, někde uprostřed velkoměsta, kde žádný klidný kout není - a ani nemáš po ruce papír nebo knížku? Co pak?"
Bohužel, tady je každá rada drahá. Většinou mi nezbývá než si tím projít a snažit se to nějak rozdýchát. Jde to ztuha, ale za určitý čas (od pár minut až po několik hodin, to se případ od případu liší) se všechno v dobré obrátí.
Add a comment

Často máme pocit že sa všetci navzájom poznáme a že poznáme pocity ľudí. Ale v skutočnosti tie pocity ani nepoznáme, len všetko je vyhodnotené bez toho aby sme tých ľudí vypočuli. Aby sme si vypočuli ich verziu skutočnosti ktorá sa im niekedy stane. Každý človek je v skutočnosti nepoznaný a nikto nevie aký údel často prináša do života. Málokto vie že všetci ľudia majú vo svojom vnútri problémy o ktorých často nechcú hovoriť najme zo strachu s nepochopenia. Často ľudia cítia že aj keď sa ospravedlnia za svoje chyby, tak to nikdy nebude dostatočne stačiť. Lebo keď sa niečo v živote pokazí, tak už sa to nikdy nenapraví a nikdy to nebude také ako predtým. Niekedy premýšľam nad tým že prečo sa to deje a snažím sa tomu nejako porozumieť. Ale viem že tie odpovede nie vždy dokážem nájsť, lebo všetko si človek ukrýva vo svojom vlastnom vnútri. Človek v sebe ukrýva buď svoje radosti alebo svoje vlastné trápenia čo reálne môže mať. Niekedy sa zdá že je človek navonok šťastný, ale v skutočnosti môže byť vo veľkej frustrácii. Človek môže byť vo svojom živote úspešný a uznávaný, ale ak nemá nikoho kto by ho mal rád tak sú mu všetky tie úspechy k ničomu.

Vzájomne nadobúdame pocit že všetko vôkol seba poznáme, ale v skutočnosti to tak nie je. Mnoho ľudí často vychádza len s toho čo o nás počuli, ale nikdy sa nás nespýtali že či to môže byť pravda. Vznikajú samotné posudzovania že kto aký je a keď spraví jednu chybu tak mu to ľudia do smrti nezabudnú. Človek môže spraviť veľké množstvo dobrých skutkov ktorými môže všetko vyvážiť ktoré si nikto nevšimne, ale chybu si všimne každý a potom nám tú chybu opakujú stále dookola. Lebo asi fakt žijeme vo svete kde sa musíme hrať na dokonalosť, chutnosť a na to že nesmieme mať chyby. Lebo keď máme chyby, tak samozrejme nepatríme do toho stáda. Niekedy mám pocit že do tohto sveta v skutočnosti nepatrím, keď je v ňom silná prevaha extrovertov a ľudí ktorým nikdy nebudem rozumieť. Som sa niekedy aj snažil byť ako všetci tí dokonalí ľudia, ale v skutočnosti som to nedokázal. Nedokážem sa nasilu smiať alebo predstierať niečo, lebo proste určité veci vo svojom živote vycítim. Vycítim kedy sa mám ponoriť do svojho vlastného sveta a kedy sa mám komu otvoriť.

Moja rodina a pár priateľov ma dokážu pochopiť viac, než ktokoľvek iný v mojom živote. Často vediem svoje životné debaty aj z mojou najlepšou priateľkou a čistou dušou Edinkou, ktorá je mi po každom smere nesmiernou oporou. Cítim že mi dokáže porozumieť viac než ľudia ktorých poznám dlhé roky. Viem že sú v živote ľudia ktorí človeka tak rýchlo neodsúdia a dajú mi šancu aby som sa mohol k určitým pocitom vyjadriť. Aj moja super priateľka Tánička a aj skvelá sesternička Maťka sú tu vždy pre mňa a stoja pri mne, lebo viem že sa im nemusím báť povedať všetko. Som im nesmierne vďačný že sú voči mne trpezlivé a dokážu to so mnou nejako zvládnuť. Chápu že ten môj život je niekedy mojim vnútorným bojom ktorému sa nedá vyhnúť.

Často sa snažím svoje myšlienky zachrániť tým že si vypočujem hudbu a tým cítim že sa nejako upokojím. Že upokojím svoju myseľ a dokážem v danom okamihu nájsť riešenie, ktoré by som v tichu nedokázal nájsť. Príliš si uvedomujem tú realitu okolo seba a nie som to naivné dieťa ktorým som predtým bol. Ľudia sa ma snažili pred mnohými nástrahami života uchrániť, najme preto aby som sa nemusel zamýšľať nad zložitosťou tohto sveta. Niekedy ma tá realita priam až desí a uvedomujem si že koľko vecí sa zmenilo. Zmenilo sa veľké množstvo vzťahov s ľuďmi, ktoré sa v skutočnosti zdali úžasné. Neskôr ma prekvapili vzťahy s ľuďmi, ktoré som v skutočnosti vôbec nečakal a sú úžasné. Nemôžem povedať že som v mnohých veciach neurobil chybu, lebo skutočne aj ľudský faktor vo mne zlyhal.

Ale viem že to nebolo cielené a všetko podmienili samozrejme moje obavy. Obavy kvôli ktorým pravdepodobne dokážem občas vycúvať a s toho čo sa môže zdať v živote úplne nádejne. Jedno viem že sa nedokážem hrať na niekoho kým nie som a často viem že by to nikam neviedlo. Stojím často pred zložitými rozhodnutiami ktoré jednu stranu sklamú a druhú stranu potešia. Je to taký zvláštny paradox že sa nedá uspokojiť obe strany a nájsť nejaký správny kompromis. Niekedy si tak prajem, aby ma každý poznal a vedel že sa nemusí báť nielen mňa, ale ani môjho autizmu.

Aby zo mňa nebol ten nepoznaný človek, ale aby ľudia poznali tie moje dôležité vlastnosti. Uvedomujem si že autizmus sám o sebe je pre ľudí akousi neprebádanou riekou. Že za tým všetkým je veľké množstvo odriekania a vnútorných bojov čo občas ľudia majú. Chcem byť pre ľudí človekom ktorého budú ľudia chápať a že budú chápať aj moje rozhodnutia ktoré v živote spravím. Lebo na mojich rozhodnutiach často stojí celý môj život a aj následky ktoré si zo sebou ponesiem. Viem že možno nie som bezchybný človek tiež mám chyby ktoré ma mrzia, ale viem že dokážem do toho čo robím maximum. Keď mám nejakú myšlienku, tak sa jej len ťažko môžem vzdať. Lebo viem že keď niečo začnem. tak to musím okamžite dokončiť.

Niekedy ma mrzí keď sa ľudia na mňa hnevajú, ale nič v živote nerobím zo zlým úmyslom. Mýliť sa budem vždy a je na každom človeku aby ma bral takého aký som a iný už nebudem. Mám svoj svet a je na každom jednom človeku či ho dokáže skutočne pochopiť. Každý človek si môže vybrať či sa chce so mnou priateliť alebo nie. Všetko v živote je dobrovoľné a nebudem nikoho tlačiť na silu do niečoho čo v skutočnosti nechce. Chcem dať ľudom slobodu, aby sa mohli slobodne rozhodnúť že čo chcú. Ale tí čo ma chcú skutočne poznať a vedieť o mne tak takých ľudí sa budem snažiť nesklamať a veriť im.

Add a comment