Nikdy som sa nezamýšľal že môže existovať ktorý bude špeciálny pre ľudí s Aspergerovým syndrómom. Takže niekedy chlapci ale aj dievčatá majú svoj deň vďaka ktorému si pripomenú že napriek postihnutiu sú súčasťou tohto sveta. Ja som súčasťou tohto sveta prakticky od momentu ako mi diagnostikovali autizmus. Niekedy sa ťažko hovorí o autizme a o pocitoch čo sú často s autizmom spojené. Ale napriek tomu je potrebné nájsť odvahu o tom povedať čo vnútorne cítim. Lebo žijeme vo svete kde sa premýšľa neraz nad každým slovom a nad tým ako ľudia zoberú že je človek autistom. Ono nie je to iba o tom že je v nejakých veciach bláznivý, ale je to porucha autistického spektra. Proste človek čo má autizmus má svoje určité rituály, ťažko pochopí srandu a sarkazmus. Ale napriek tomu sú autisti súčasťou života, ako sú aj zdraví ľudia. Často sa snažím priniesť pomocou svojich myšlienok to ako vnímam svoj svet.

Občas sa môže zdať že som nejakým spôsobom pre ľudí divný a iný. Keď veľa ľudí počuje o autizme tak sa doslova zľaknú a zaskočí ich to že môžu aj takí ľudia existovať. Často sa riešia rôzne inakosti, ale nemalo by sa zabúdať na to že autisti tiež s určitými vecami bojujú. Bojujú skrátka z nástrahami života ktoré sú niekedy silnejšie než oni sami. Ja to dôverne poznám lebo tiež s tým bojujem, ale napriek tomu sa nevzdávam a verím že pre niekoho môžem byť prínosom. Nesnažím sa niekomu vnútiť že čo je správne a čo nie, len sa snažím načúvať tým správnym pocitom. Viem ako je v mojom prípade niekedy ťažšie si tú cestu k ľudom nájsť, než je to u zdravých ľudí. Nevravím sa že sa o to nesnažím, ale tiež viem že nemôžem na to nejakým spôsobom tlačiť. Lebo v živote si každý nájde cestu k človeku čo je nejakým spôsobom odlišný.

Mojou motiváciou začať písať bolo priblížiť svoj svet a všetky situácie v živote. Či tie dobré alebo tie zlé, ale vždy s toho plynie určité ponaučenie. Najme to že všetko čo v živote urobím ma určitým spôsobom dokáže ovplyvniť. Viem že aj autisti majú tie svoje silné a slabé stránky tomu sa nedá v živote vyhnúť. Pravdepodobne to tak v živote musí byť, aby som si uvedomil že som len človek. Človek ktorý sa teší s maličkostí a vecí čo pre mňa niečo znamenajú. Nerobím medzi tým nejaký špeciálny rozdiel, ale je prirodzené ak ma niečo napríklad v živote neteší. Ale na druhej strane viem že keď budem v sebe potláčať určité pocity, tak nikdy nenájdem v tomto svete rovnováhu. Je potrebné prijať pozitívny pocit a rovnako je dôležité prijať aj negatívny pocit. Skrátka nemožno aby nám niekto povedal, aby sme mysleli len pozitívne lebo nám to nemusí vôbec pomôcť. Potrebujeme mať určité pocity a je úplne či sme autisti alebo nie. Musíme mať aj dni kedy sa nedarí, aby sme si mohli potom povedať že príde niečo lepšie.

Ja nikdy neprestávam veriť že príde niečo lepšie, napriek tomu že v živote vnútorne bojujem. Ale keby ten boj neexistoval tak by ten život v skutočnosti za nič nestál. Neprestávam že sa raz niekto kto pochopí môj autizmus a akceptuje ma takého aký som. Verím že bude existovať človek s ktorým budem vedieť kráčať životom. Viem že navonok môžem pôsobiť nesmelo a že som ponorený do svojho sveta. Často počúvam hudbu aby som svoj svet dokázal skutočne pochopiť. Maximálne sa zamyslím a poviem si že som rád, keď pre niekoho som súčasťou života napriek tomu že to nie je vždy ľahké. Aj tie najťažšie veci v živote sa dajú zvládnuť, lebo nejako vždy dokážem nájsť tú vnútornú silu o ktorej možno dakedy ani sám netuším. Len viem že všetko nejako zvládnem, ale viem že je niekedy potrebné sa obrátiť na ľudí a nechať sa nasmerovať správnym smerom.

Autizmus je niečo o čom sa len ťažko dá vyjadrovať, lebo si uvedomujem že niektorí iní autisti sú na tom oveľa horšie. Ja mám ešte ako také šťastie že som na tom tak ako skutočne som. Môžem byť vďačný že rozprávam a že môžem chodiť a že môžem robiť ľudom radosť. Často keď ma ľudia vidia tak si nepomyslia že by som mal nejaké postihnutie. Lebo navonok vyzerá normálne, ale málokto vie že niečo mám a že s tým žijem do konca svojho života. Je to niečo čo sa nikdy nebude dať vyliečiť, možno ak by to tak bolo, tak by som bol iným človekom. Robil by som pravdepodobne všetko čo robia často zdraví ľudia a vymykalo sa s normálu. Ale mám chvíle ktoré sa s toho autistického sveta často vymykajú. Tiež niekedy prekvapujem, ale skôr sa snažím prekvapovať príjemne a s tým aby som potešil. Často si uvedomujem že sa hádam s nejakým človekom tak by som sa vo vnútri necítil šťastný. Mrzelo by ma ak by sa v živote pokazili nejaké vzťahy, ktoré predtým boli dobré a ktoré fungovali.

Uvedomujem si že ako Asperger vnímam rôzne určité pocity ktoré mám. Viem sa vcítiť do určitých životných situácii a vie ma veľmi veľa vecí rozplakať. Nie preto že by som bol z niečoho smutný a sklamaný, ale preto lebo sa viem vcítiť. Ale viem že sa aj mne niečo nepodarí a s toho bývam niekedy smutný. Lebo viem že to čo sa mi nepodarilo, tak som jednoducho neurobil schválne. Aj autisti majú chyby a sú len ľudia ktorých keď niekto správne postrčí tak dokážu toho veľmi veľa. Len jednoducho potrebujú cítiť že sú v tejto spoločnosti skutočne užitočnými ľuďmi. Že sú súčasťou sveta kde majú svoje miesto, rovnako ako všetci ľudia čo sa snažia tvoriť hodnoty. Lebo nie je nič krajšie ako tvoriť hodnoty ktoré dávajú zmysel aj ostatným ľudom.

Napriek tomu že ľudia s autizmom majú tie svoje momenty ktoré ich ovplyvňujú, tak si zaslúžia šancu. Zaslúžia si pochopenie a lásku od druhých ľudí vďaka ktorej budú vedieť že do tohto sveta patria. Ja som rád že môžem do tohto sveta patriť napriek tomu že to nie vždy ľudom uľahčujem. Ale snažím sa ako najlepšie viem, aby všetci ktorých mám rád boli šťastní. Preto je dôležité aby sme si pripomínali že Aspergerov syndróm je rovnako súčasťou života, tak ako sú aj iné syndrómy ktoré sú súčasťou autistického spektra. Len o tom sa netreba báť hovoriť a pomenovať to pravým menom. Je dôležité aby sme si dátum 18. február pripomínali každý jeden rok. Aby sme nezabudli na to že aj ľudia s Aspergerom a tiež sú dôležitou súčasťou nášho života.