Tak som sa rozhodol napísať ďalší článok, tentokrát po slovensky, keďže ste na facebooku písali, že sa vám slovenčina páči. Tentokrát to bude o niektorých blbých povahových vlastnostiach, ktoré mám.

Nemám rád, keď mi niekto cudzí volá, alebo keď ja musím volať niekomu, koho nepoznám. Keď človeka nevidím, neviem čo mám čakať. Pri osobnom styku si na základe vzhľadu a vystupovania človeka utvorím v hlave akýsi obraz toho, čo je zač.

Aj keď som podnikal, niekedy som bol sociálne vyčerpaný, že som nebol schopný telefón zdvihnúť. Prečo len cudzí ľudia nepošlú najprv SMS s tým, že kto sú a čo chcú?

V osobnom styku mi nevadí, keď ma niekto osloví, ak mi nechce niečo vnucovať. Ak mu neviem pomôcť, tak proste poviem, že mu neviem pomôcť a hotovo, tým to končí. Horšie to je, ak mám niekoho osloviť ja, že po ňom niečo chcem, lebo neviem ako ho osloviť a ako bude reagovať. Zaujímavé je, že ak si mám niečo pýtať v obchode, alebo u doktora, či na úrade, tam problém nemám. Asi je to preto, lebo viem, že tí ľudia sú tam od toho, čo po nich chcem. Ale telefonicky mi to vadí aj tak. Radšej idem k doktorovi a objednám sa osobne, aj keby bol 100 km odo mňa, než tam volať. Najradšej by som mal telefón, ktorý nevie telefonovať, len posielať SMS a chatovať cez net.

Ďalšia moja blbá vlastnosť, neviem sa za seba postaviť, ak ma niekto odrbe, ostanem odrbaný. Paradoxne ak vidím, že niekto odrbe niekoho iného, to sa zaň postavím. Asi si nie som sám sebe dosť hodný na to, aby som sa naštval, zato druhí hej, mám až chorobnú potrebu pomáhať druhým a zachraňovať svet, hoci by som pri tom obetoval sám seba a všetko čo mám. Akoby som mal v sebe naprogramované trpieť za hriechy druhých, nejaký mesiášsky komplex.

Táto vec má ale aj pozitívum, tým že vyžarujem dobro, dobro podporujem, niekto svetlo len šíri, aj ja som bol šíriteľ, také zrkadlo. Ale mením sa na oheň, zdroj svetla, hoci sám vyhorím, ale na to oheň je. Ak mám zmeniť svet k lepšiemu, spravím to rád, aspoň po mne niečo ostane, v tom dobre, ktoré vyžiarim do sveta bude môj odkaz žiť naveky. Na smrteľnej posteli si budem môcť povedať, že som nežil zbytočne, že som na seba konečne hrdý...