Nikdy som sa nezamýšľal že môže existovať ktorý bude špeciálny pre ľudí s Aspergerovým syndrómom. Takže niekedy chlapci ale aj dievčatá majú svoj deň vďaka ktorému si pripomenú že napriek postihnutiu sú súčasťou tohto sveta. Ja som súčasťou tohto sveta prakticky od momentu ako mi diagnostikovali autizmus. Niekedy sa ťažko hovorí o autizme a o pocitoch čo sú často s autizmom spojené. Ale napriek tomu je potrebné nájsť odvahu o tom povedať čo vnútorne cítim. Lebo žijeme vo svete kde sa premýšľa neraz nad každým slovom a nad tým ako ľudia zoberú že je človek autistom. Ono nie je to iba o tom že je v nejakých veciach bláznivý, ale je to porucha autistického spektra. Proste človek čo má autizmus má svoje určité rituály, ťažko pochopí srandu a sarkazmus. Ale napriek tomu sú autisti súčasťou života, ako sú aj zdraví ľudia. Často sa snažím priniesť pomocou svojich myšlienok to ako vnímam svoj svet.

Občas sa môže zdať že som nejakým spôsobom pre ľudí divný a iný. Keď veľa ľudí počuje o autizme tak sa doslova zľaknú a zaskočí ich to že môžu aj takí ľudia existovať. Často sa riešia rôzne inakosti, ale nemalo by sa zabúdať na to že autisti tiež s určitými vecami bojujú. Bojujú skrátka z nástrahami života ktoré sú niekedy silnejšie než oni sami. Ja to dôverne poznám lebo tiež s tým bojujem, ale napriek tomu sa nevzdávam a verím že pre niekoho môžem byť prínosom. Nesnažím sa niekomu vnútiť že čo je správne a čo nie, len sa snažím načúvať tým správnym pocitom. Viem ako je v mojom prípade niekedy ťažšie si tú cestu k ľudom nájsť, než je to u zdravých ľudí. Nevravím sa že sa o to nesnažím, ale tiež viem že nemôžem na to nejakým spôsobom tlačiť. Lebo v živote si každý nájde cestu k človeku čo je nejakým spôsobom odlišný.

Mojou motiváciou začať písať bolo priblížiť svoj svet a všetky situácie v živote. Či tie dobré alebo tie zlé, ale vždy s toho plynie určité ponaučenie. Najme to že všetko čo v živote urobím ma určitým spôsobom dokáže ovplyvniť. Viem že aj autisti majú tie svoje silné a slabé stránky tomu sa nedá v živote vyhnúť. Pravdepodobne to tak v živote musí byť, aby som si uvedomil že som len človek. Človek ktorý sa teší s maličkostí a vecí čo pre mňa niečo znamenajú. Nerobím medzi tým nejaký špeciálny rozdiel, ale je prirodzené ak ma niečo napríklad v živote neteší. Ale na druhej strane viem že keď budem v sebe potláčať určité pocity, tak nikdy nenájdem v tomto svete rovnováhu. Je potrebné prijať pozitívny pocit a rovnako je dôležité prijať aj negatívny pocit. Skrátka nemožno aby nám niekto povedal, aby sme mysleli len pozitívne lebo nám to nemusí vôbec pomôcť. Potrebujeme mať určité pocity a je úplne či sme autisti alebo nie. Musíme mať aj dni kedy sa nedarí, aby sme si mohli potom povedať že príde niečo lepšie.

Ja nikdy neprestávam veriť že príde niečo lepšie, napriek tomu že v živote vnútorne bojujem. Ale keby ten boj neexistoval tak by ten život v skutočnosti za nič nestál. Neprestávam že sa raz niekto kto pochopí môj autizmus a akceptuje ma takého aký som. Verím že bude existovať človek s ktorým budem vedieť kráčať životom. Viem že navonok môžem pôsobiť nesmelo a že som ponorený do svojho sveta. Často počúvam hudbu aby som svoj svet dokázal skutočne pochopiť. Maximálne sa zamyslím a poviem si že som rád, keď pre niekoho som súčasťou života napriek tomu že to nie je vždy ľahké. Aj tie najťažšie veci v živote sa dajú zvládnuť, lebo nejako vždy dokážem nájsť tú vnútornú silu o ktorej možno dakedy ani sám netuším. Len viem že všetko nejako zvládnem, ale viem že je niekedy potrebné sa obrátiť na ľudí a nechať sa nasmerovať správnym smerom.

Autizmus je niečo o čom sa len ťažko dá vyjadrovať, lebo si uvedomujem že niektorí iní autisti sú na tom oveľa horšie. Ja mám ešte ako také šťastie že som na tom tak ako skutočne som. Môžem byť vďačný že rozprávam a že môžem chodiť a že môžem robiť ľudom radosť. Často keď ma ľudia vidia tak si nepomyslia že by som mal nejaké postihnutie. Lebo navonok vyzerá normálne, ale málokto vie že niečo mám a že s tým žijem do konca svojho života. Je to niečo čo sa nikdy nebude dať vyliečiť, možno ak by to tak bolo, tak by som bol iným človekom. Robil by som pravdepodobne všetko čo robia často zdraví ľudia a vymykalo sa s normálu. Ale mám chvíle ktoré sa s toho autistického sveta často vymykajú. Tiež niekedy prekvapujem, ale skôr sa snažím prekvapovať príjemne a s tým aby som potešil. Často si uvedomujem že sa hádam s nejakým človekom tak by som sa vo vnútri necítil šťastný. Mrzelo by ma ak by sa v živote pokazili nejaké vzťahy, ktoré predtým boli dobré a ktoré fungovali.

Uvedomujem si že ako Asperger vnímam rôzne určité pocity ktoré mám. Viem sa vcítiť do určitých životných situácii a vie ma veľmi veľa vecí rozplakať. Nie preto že by som bol z niečoho smutný a sklamaný, ale preto lebo sa viem vcítiť. Ale viem že sa aj mne niečo nepodarí a s toho bývam niekedy smutný. Lebo viem že to čo sa mi nepodarilo, tak som jednoducho neurobil schválne. Aj autisti majú chyby a sú len ľudia ktorých keď niekto správne postrčí tak dokážu toho veľmi veľa. Len jednoducho potrebujú cítiť že sú v tejto spoločnosti skutočne užitočnými ľuďmi. Že sú súčasťou sveta kde majú svoje miesto, rovnako ako všetci ľudia čo sa snažia tvoriť hodnoty. Lebo nie je nič krajšie ako tvoriť hodnoty ktoré dávajú zmysel aj ostatným ľudom.

Napriek tomu že ľudia s autizmom majú tie svoje momenty ktoré ich ovplyvňujú, tak si zaslúžia šancu. Zaslúžia si pochopenie a lásku od druhých ľudí vďaka ktorej budú vedieť že do tohto sveta patria. Ja som rád že môžem do tohto sveta patriť napriek tomu že to nie vždy ľudom uľahčujem. Ale snažím sa ako najlepšie viem, aby všetci ktorých mám rád boli šťastní. Preto je dôležité aby sme si pripomínali že Aspergerov syndróm je rovnako súčasťou života, tak ako sú aj iné syndrómy ktoré sú súčasťou autistického spektra. Len o tom sa netreba báť hovoriť a pomenovať to pravým menom. Je dôležité aby sme si dátum 18. február pripomínali každý jeden rok. Aby sme nezabudli na to že aj ľudia s Aspergerom a tiež sú dôležitou súčasťou nášho života.

Add a comment

Pod zámkem, na vinici

dozrávají hrozny v barvě noci.

Svítí na ně slunce,

z korun zní ptačí zpěv,

tisíc a jeden hlas.

Za krátký čas

víno rudější nežli krev,

víno temně rudé

z těchto hroznů bude.

 

Zatím však na vinici

na keřích ještě visí.

Slunce jim svítí

a lesy s vánkem šeptají si.

 

(7. 9. 2018)

Add a comment

Jsem nekonečná poušť

tak na velbloudu jeď

přes bílý písek co pálí

přes ostré černavé skály

 

Jsem také zahrada

po květech nešlapej

klidně se dívej přivoň k nim

květinám rudým modravým

a chceš-li i trhat můžeš

mé bělostné a žluté růže

 

Jsem džunglí tropickou

ve které jsem zabloudil

pohltil mne hustý les

kde není žádných cest

nikdo ti neporadí

kudy se máš dát

zlé hlasy tě často svádí

tam kde číhají hadi

 

Jestli najdeš růže

v černobílých pustinách

jestli se nezapleteš

do trní v temných houštinách

jestli vše prohlédneš

klamu se nepoddáš -

pak právo říci máš

že znáš mou pravou tvář

 

Tvrdit to nyní já

byl bych jen sedmilhář

Add a comment

Často máme pocit že pred určitými vecami treba utiecť a že sa všetkého okolo nás treba zbaviť. Nadobúdame taký pocit že keď pred niečím utečieme tak všetko bude reálne vyriešené. Ale v skutočnosti sa útekom nedokáže vyriešiť absolútne nič, len sa ľudia ktorí nás majú radi budú o nás báť. Ako je krásne po tejto zemi kráčať s hlavou vzpriamenou, ale musíme si uvedomiť isté hranice. Musíme si uvedomiť že nech sa akokoľvek cítime, tak je potrebné vrátiť sa domov. Je dôležité sa vrátiť na miesto kde je to bezpečie, ktoré potrebujeme azda každý z nás na svete. Ako veľa mladých ľudí má pocit že keď ujde z domu, tak že ich nikto nebude reálne hľadať. Majú pocit že nikto nenahlási ich nezvestnosť a že sa o nich ich vlastní rodičia nebudú báť. Vždy sa rodičia budú báť o svoje dieťa nech sú tie vzťahy akékoľvek. Proste v mladom človeku nikdy nedokážeme posúdiť že čo reálne cítia. Nevedia presne povedať ako to celé je, lebo majú obavy s nepochopenia druhých ľudí. Často tie nástrahy života sú tam, kde to môže pre mladého človeka ako takého byť nebezpečné. Človek si často musí dávať pozor na cestu, aby ho neprešlo auto alebo aby niekde nespadol a neudrel sa.

Ľudská duša ako taká je veľmi ovplyvniteľná čo môžu potvrdzovať aj niektoré skratové rozhodnutia. Sú veci pred ktorými sa nedá utekať a aj tak im je potrebné čeliť. Niekedy sa môže stať že môžu byť tie vzťahy úplne na hrane a človek začne cítiť že utečie z domu. Utečie v hneve a v zápale rôznych emócii ktoré sa v ňom dokážu nahromadiť. Veľa ľudí takáto emocionálna situácia nepoznačí a často veria že sa ten človek nájde živý a zdravý. Ale sú ľudia ktorých to môže poznačiť a samozrejme môžu cítiť nejaký pocit viny. Pocit viny je najhorší v tom zmysle že človek sa začne za určité veci v živote obviňovať. Vtedy si začne vravieť že on za to môže, že jeho dieťa reálne ušlo s domu a nevie čo sa s ním reálne deje. Málokto si vie predstaviť že čo musia ľudia prežívať, keď sa dozvedia že človek ktorého majú radi je nezvestný. Vtedy sa nevie že či tá daná osoba buď žije alebo to horšie že nie je medzi nami. Niektoré situácie sa dosť podpíšu na psychike a dlho sa s tým človek vyrovnáva.

Mladí ľudia niekedy majú pocit že sa necítia byť súčasťou života ako takého. Majú pocit že nedokážu do neho reálne zapadnúť a že ich okolie nedokáže prijať takých akými reálne sú. Často myslenie ľudí ovplyvňujú určité faktory ktoré vo svojej minulosti zažili. Buď zažili šikanu alebo zažili nejakú zlú skúsenosť ktorá ich postupne priviedla do psychickej traumy. Alebo môžu zažívať hádky s ľuďmi, ktorí pre nich znamenajú tak veľa. Často aj tie hádky môžu v človeku spôsobiť psychickú traumu a tá trauma sa môže postupne prenášať do dospelosti, kde ju človek čo raz bude rodičom bude prenášať na svoje dieťa, lebo má určitú skúsenosť zo svojho detstva. Skrátka keď človek spadne do určitého stavu, tak je veľmi zložité sa s neho dostať. Niekedy sa ako správne javí osloviť určitého odborníka, ktorý by dokázal nejako pomôcť človeku čo je nejako emocionálne zasiahnutý.

Je to v dnešnej dobe cesta, ktorá sa v danom momente ukazuje ako správna alebo o svojom príbehu sa môžu rozprávať v internetovej poradni pre mladých teda ipcko.sk. Niekedy človeka utiecť s domu môže viesť najme jeho psychický stav, prípadne samotná depresia. Depresia často s prejavom určitého vnútorného zúfalstva, môže viesť k takémuto riešeniu ktoré nie je správne. Je to priam vyjadrenie že niečo nie je v poriadku a že je to potrebné riešiť. Niekedy je tá bezmocnosť riešiť takúto situáciu veľmi náročná s čím má určite skúsenosť množstvo rodičov. Každý rodič prežíva intenzívne situáciu keď mu jeho dieťa nedá vedieť a nevie čo sa s nim deje. Je to absolútne nezávideniahodná situácia, ktorú si v skutočnosti nepraje nikto. Nikto nechce aby jeho dieťa bolo nezvestné s tým že rodičia budú prežívať v určitý moment pocity strachu a neistoty.

Keď sa človeku stratí jeho najlepší kamarát alebo kamarátka tak je to veľmi smutné. Sám som to dôverne spoznal a vedel že ten strach o tú danú osobu bol veľmi silný. Cítil som že niečo nie je v poriadku, ale aj tak som sa cítil bezmocný. Potom mi padol zo srdca keď sa ukázalo že je všetko v poriadku, ale v skutočnosti nie je jasné že v akej fáze to bude. Nie je jasné že či sa s toho reálne dostane a dokáže sa opäť začleniť do reálneho života alebo to začlenenie sa do života bude omnoho zložitejšie. Viem že budem myslieť na moju kamarátku a veriť že sa všetko vráti do starých koľají a všetky starosti pominú. Verím že dostane dosť morálnej podpory aby pre ňu život opäť mal zmysel a aby si mohla povedať že má okolo seba ľudí ktorý pri nej stoja. Potrebuje to rovnako ako všetci ľudia ktorí si niečím podobným skutočne prechádzajú a vedia že to nie je ružová záhrada. Viem sa vcítiť do rodičov čo takúto situáciu prežívajú a určite to nie je pre nikoho príjemné. Ale jedno je jasné že ak dieťa sa nevráti do 24 hodín domov, tak je potrebné nahlásiť jeho nezvestnosť polícii. Oni potom začnú na základe daného podnetu konať a nezvestnú osobu sa snažia nájsť. Neskôr buď sa vylepí niekde papier o nezvestnosti alebo prípadne sa o tom človeku napíše na internete teda všetky informácie ako vyzeral, aké má oblečenie a čo má obuté.

Veľa mladých ľudí by si malo na seba dávať pozor a uvedomiť si že útekom z domu nič nevyriešia. Ak cítia že sú v zlej situácii, tak by o tom mali reálne hovoriť najlepšie zo psychiatrom alebo psychológom. Často ten útek môže skončiť ešte horšie a to je niečo čo nikto z nás reálne nechce aby sa stalo. Ak niekto cíti že to s ním po psychickej stránke nevyzerá najlepšie, tak by sa mal obrátiť na odbornú pomoc. Najme v tej dobrej viere že sa niečo reálne zlepší. Ale najme je potrebné o tom hovoriť a robiť osvetu aby sa takýmto útekom prechádzalo. Aj keď ono je to ťažké ustriehnuť, ale vystríhať mladých ľudí pred nástrahami života je skutočne potrebné. Je potrebné aby sa s toho stala priorita a aby si rodičia vymieňali medzi sebou informácie vďaka ktorým bude jasné, ako to celé je. Ak sa bude na to upozorňovať, tak je reálna šanca že sa určitým problémom môže buď predísť alebo ich minimalizovať.

Chcem upozorniť ľudí najme tých mladých, aby si dvakrát premysleli čo reálne spravia. Aby zvážili každý jeden krok v živote, lebo neskôr ten krok môže mať fatálne následky. Najme aby sa s tým čo idú robiť s niekým reálne poradili, lebo nie sú v tom sami. Nikto na tomto svete nie je tak sám, aby v sebe určité problémy dusil. Ale nikto by sa nemal báť osloviť ľudí alebo osloviť niekoho kto si tým prešiel. Ak si niekto chce dať sluchadlá do uší a je doma, tak to nie je absolútny problém. Utiecť s reality všednej a nemyslieť na to čo je zlé, tak je správny krok. Ale utiecť s miesta kde máme zázemie a bezpečie tak vôbec nie je správne riešenie. Ak chce byť niekde, tak by tam rozhodne nemal byť sám a mal mať oporu v tom druhom človeku. Lebo ak človek nie je sám a má v niekom istotu, tak sa ľahšie prenesie cez problémy. Ľahšie pochopí že na tomto svete nie je sám a že je niekto kto ho má skutočne rád.

Add a comment

Sepsáno v úterý 8. května, na procházce v blízkém okolí mého domovského města.

 

Z koruny stromu

nad línou řekou

kukačka mě volá

volání neodolám

 

Na louce

v teplém odpoledni

mezi stébly trav

uvidíš plno kvítí

pryskyřníky

všude žlutě svítí

šalvěj opodál

jetel růžový

někde se choulí

 

Ptákův temný stín

proletí oblohou

 

Bělostní motýli

mezi stébly tančí

mně pro tuto chvíli

ke štěstí to stačí

Add a comment