Často máme pocit že pred určitými vecami treba utiecť a že sa všetkého okolo nás treba zbaviť. Nadobúdame taký pocit že keď pred niečím utečieme tak všetko bude reálne vyriešené. Ale v skutočnosti sa útekom nedokáže vyriešiť absolútne nič, len sa ľudia ktorí nás majú radi budú o nás báť. Ako je krásne po tejto zemi kráčať s hlavou vzpriamenou, ale musíme si uvedomiť isté hranice. Musíme si uvedomiť že nech sa akokoľvek cítime, tak je potrebné vrátiť sa domov. Je dôležité sa vrátiť na miesto kde je to bezpečie, ktoré potrebujeme azda každý z nás na svete. Ako veľa mladých ľudí má pocit že keď ujde z domu, tak že ich nikto nebude reálne hľadať. Majú pocit že nikto nenahlási ich nezvestnosť a že sa o nich ich vlastní rodičia nebudú báť. Vždy sa rodičia budú báť o svoje dieťa nech sú tie vzťahy akékoľvek. Proste v mladom človeku nikdy nedokážeme posúdiť že čo reálne cítia. Nevedia presne povedať ako to celé je, lebo majú obavy s nepochopenia druhých ľudí. Často tie nástrahy života sú tam, kde to môže pre mladého človeka ako takého byť nebezpečné. Človek si často musí dávať pozor na cestu, aby ho neprešlo auto alebo aby niekde nespadol a neudrel sa.

Ľudská duša ako taká je veľmi ovplyvniteľná čo môžu potvrdzovať aj niektoré skratové rozhodnutia. Sú veci pred ktorými sa nedá utekať a aj tak im je potrebné čeliť. Niekedy sa môže stať že môžu byť tie vzťahy úplne na hrane a človek začne cítiť že utečie z domu. Utečie v hneve a v zápale rôznych emócii ktoré sa v ňom dokážu nahromadiť. Veľa ľudí takáto emocionálna situácia nepoznačí a často veria že sa ten človek nájde živý a zdravý. Ale sú ľudia ktorých to môže poznačiť a samozrejme môžu cítiť nejaký pocit viny. Pocit viny je najhorší v tom zmysle že človek sa začne za určité veci v živote obviňovať. Vtedy si začne vravieť že on za to môže, že jeho dieťa reálne ušlo s domu a nevie čo sa s ním reálne deje. Málokto si vie predstaviť že čo musia ľudia prežívať, keď sa dozvedia že človek ktorého majú radi je nezvestný. Vtedy sa nevie že či tá daná osoba buď žije alebo to horšie že nie je medzi nami. Niektoré situácie sa dosť podpíšu na psychike a dlho sa s tým človek vyrovnáva.

Mladí ľudia niekedy majú pocit že sa necítia byť súčasťou života ako takého. Majú pocit že nedokážu do neho reálne zapadnúť a že ich okolie nedokáže prijať takých akými reálne sú. Často myslenie ľudí ovplyvňujú určité faktory ktoré vo svojej minulosti zažili. Buď zažili šikanu alebo zažili nejakú zlú skúsenosť ktorá ich postupne priviedla do psychickej traumy. Alebo môžu zažívať hádky s ľuďmi, ktorí pre nich znamenajú tak veľa. Často aj tie hádky môžu v človeku spôsobiť psychickú traumu a tá trauma sa môže postupne prenášať do dospelosti, kde ju človek čo raz bude rodičom bude prenášať na svoje dieťa, lebo má určitú skúsenosť zo svojho detstva. Skrátka keď človek spadne do určitého stavu, tak je veľmi zložité sa s neho dostať. Niekedy sa ako správne javí osloviť určitého odborníka, ktorý by dokázal nejako pomôcť človeku čo je nejako emocionálne zasiahnutý.

Je to v dnešnej dobe cesta, ktorá sa v danom momente ukazuje ako správna alebo o svojom príbehu sa môžu rozprávať v internetovej poradni pre mladých teda ipcko.sk. Niekedy človeka utiecť s domu môže viesť najme jeho psychický stav, prípadne samotná depresia. Depresia často s prejavom určitého vnútorného zúfalstva, môže viesť k takémuto riešeniu ktoré nie je správne. Je to priam vyjadrenie že niečo nie je v poriadku a že je to potrebné riešiť. Niekedy je tá bezmocnosť riešiť takúto situáciu veľmi náročná s čím má určite skúsenosť množstvo rodičov. Každý rodič prežíva intenzívne situáciu keď mu jeho dieťa nedá vedieť a nevie čo sa s nim deje. Je to absolútne nezávideniahodná situácia, ktorú si v skutočnosti nepraje nikto. Nikto nechce aby jeho dieťa bolo nezvestné s tým že rodičia budú prežívať v určitý moment pocity strachu a neistoty.

Keď sa človeku stratí jeho najlepší kamarát alebo kamarátka tak je to veľmi smutné. Sám som to dôverne spoznal a vedel že ten strach o tú danú osobu bol veľmi silný. Cítil som že niečo nie je v poriadku, ale aj tak som sa cítil bezmocný. Potom mi padol zo srdca keď sa ukázalo že je všetko v poriadku, ale v skutočnosti nie je jasné že v akej fáze to bude. Nie je jasné že či sa s toho reálne dostane a dokáže sa opäť začleniť do reálneho života alebo to začlenenie sa do života bude omnoho zložitejšie. Viem že budem myslieť na moju kamarátku a veriť že sa všetko vráti do starých koľají a všetky starosti pominú. Verím že dostane dosť morálnej podpory aby pre ňu život opäť mal zmysel a aby si mohla povedať že má okolo seba ľudí ktorý pri nej stoja. Potrebuje to rovnako ako všetci ľudia ktorí si niečím podobným skutočne prechádzajú a vedia že to nie je ružová záhrada. Viem sa vcítiť do rodičov čo takúto situáciu prežívajú a určite to nie je pre nikoho príjemné. Ale jedno je jasné že ak dieťa sa nevráti do 24 hodín domov, tak je potrebné nahlásiť jeho nezvestnosť polícii. Oni potom začnú na základe daného podnetu konať a nezvestnú osobu sa snažia nájsť. Neskôr buď sa vylepí niekde papier o nezvestnosti alebo prípadne sa o tom človeku napíše na internete teda všetky informácie ako vyzeral, aké má oblečenie a čo má obuté.

Veľa mladých ľudí by si malo na seba dávať pozor a uvedomiť si že útekom z domu nič nevyriešia. Ak cítia že sú v zlej situácii, tak by o tom mali reálne hovoriť najlepšie zo psychiatrom alebo psychológom. Často ten útek môže skončiť ešte horšie a to je niečo čo nikto z nás reálne nechce aby sa stalo. Ak niekto cíti že to s ním po psychickej stránke nevyzerá najlepšie, tak by sa mal obrátiť na odbornú pomoc. Najme v tej dobrej viere že sa niečo reálne zlepší. Ale najme je potrebné o tom hovoriť a robiť osvetu aby sa takýmto útekom prechádzalo. Aj keď ono je to ťažké ustriehnuť, ale vystríhať mladých ľudí pred nástrahami života je skutočne potrebné. Je potrebné aby sa s toho stala priorita a aby si rodičia vymieňali medzi sebou informácie vďaka ktorým bude jasné, ako to celé je. Ak sa bude na to upozorňovať, tak je reálna šanca že sa určitým problémom môže buď predísť alebo ich minimalizovať.

Chcem upozorniť ľudí najme tých mladých, aby si dvakrát premysleli čo reálne spravia. Aby zvážili každý jeden krok v živote, lebo neskôr ten krok môže mať fatálne následky. Najme aby sa s tým čo idú robiť s niekým reálne poradili, lebo nie sú v tom sami. Nikto na tomto svete nie je tak sám, aby v sebe určité problémy dusil. Ale nikto by sa nemal báť osloviť ľudí alebo osloviť niekoho kto si tým prešiel. Ak si niekto chce dať sluchadlá do uší a je doma, tak to nie je absolútny problém. Utiecť s reality všednej a nemyslieť na to čo je zlé, tak je správny krok. Ale utiecť s miesta kde máme zázemie a bezpečie tak vôbec nie je správne riešenie. Ak chce byť niekde, tak by tam rozhodne nemal byť sám a mal mať oporu v tom druhom človeku. Lebo ak človek nie je sám a má v niekom istotu, tak sa ľahšie prenesie cez problémy. Ľahšie pochopí že na tomto svete nie je sám a že je niekto kto ho má skutočne rád.

Add a comment

Jsem nekonečná poušť

tak na velbloudu jeď

přes bílý písek co pálí

přes ostré černavé skály

 

Jsem také zahrada

po květech nešlapej

klidně se dívej přivoň k nim

květinám rudým modravým

a chceš-li i trhat můžeš

mé bělostné a žluté růže

 

Jsem džunglí tropickou

ve které jsem zabloudil

pohltil mne hustý les

kde není žádných cest

nikdo ti neporadí

kudy se máš dát

zlé hlasy tě často svádí

tam kde číhají hadi

 

Jestli najdeš růže

v černobílých pustinách

jestli se nezapleteš

do trní v temných houštinách

jestli vše prohlédneš

klamu se nepoddáš -

pak právo říci máš

že znáš mou pravou tvář

 

Tvrdit to nyní já

byl bych jen sedmilhář

Add a comment

Jsem nekonečná poušť

tak na velbloudu jeď

přes bílý písek co pálí

přes ostré černavé skály

 

Jsem také zahrada

po květech nešlapej

klidně se dívej přivoň k nim

květinám rudým modravým

a chceš-li i trhat můžeš

mé bělostné a žluté růže

 

Jsem džunglí tropickou

ve které jsem zabloudil

pohltil mne hustý les

kde není žádných cest

nikdo ti neporadí

kudy se máš dát

zlé hlasy tě často svádí

tam kde číhají hadi

 

Jestli najdeš růže

v černobílých pustinách

jestli se nezapleteš

do trní v temných houštinách

jestli vše prohlédneš

klamu se nepoddáš -

pak právo říci máš

že znáš mou pravou tvář

 

Tvrdit to nyní já

byl bych jen sedmilhář ...

Add a comment

Sepsáno v úterý 8. května, na procházce v blízkém okolí mého domovského města.

 

Z koruny stromu

nad línou řekou

kukačka mě volá

volání neodolám

 

Na louce

v teplém odpoledni

mezi stébly trav

uvidíš plno kvítí

pryskyřníky

všude žlutě svítí

šalvěj opodál

jetel růžový

někde se choulí

 

Ptákův temný stín

proletí oblohou

 

Bělostní motýli

mezi stébly tančí

mně pro tuto chvíli

ke štěstí to stačí

Add a comment

Často sa niekedy zamýšľam nad tým že či vôbec má zmysel na tomto svete existovať. Medzi ľuďmi ktorí sú zdravší a ktorí sa neboja života ako takého. Vždy vstanem a premýšľam že či ten život čo žijem je skutočne radosťou alebo sa ľudia pri mne skôr trápia. Viem že človek nedokáže svoje pocity povedať, lebo sa často bojí nepochopenia a odsúdenia zo strany druhých. Ja sa stretávam s tým že ten môj život je neustálym bojom a miestami spájaný s obavami o svoju budúcnosť. Nikdy som nejako nad tým nelamentoval, lebo všetky svoje pocity dusím v sebe. Viem že vďaka svojim pocitom mám veľa známych ľudí, ale málo skutočných priateľov. Viem že niektoré veci vďaka autizmu proste nebudem môcť spraviť, lebo mi to vlastné podvedomie nedovolí. Nie som tým dokonalým človekom a uvedomujem si že mám chyby s ktorými musím žiť po celý život. Sú momenty kedy viem potešiť a sú momenty kedy si myslím že viem sklamať. Ale viem jedno že nikdy som nerobil veci zo zlým úmyslom a vždy mi je prednejší pokoj v duši.

Nenarodil som sa preto aby som sa s niekým hádal alebo o niečo bojoval. Ja necítim hnev, ale viem vycítiť ak niečo nie je naozaj v poriadku. Vždy viem kedy sa mám usmievať a kedy mám skutočne zvážnieť. Čím som starší, tým viac si uvedomujem ako mi nie je všetko jedno. Pamätám si keď som bol menší, tak som nebral ten život až tak vážne a pravdepodobne som si vtedy neuvedomoval všetky okolnosti. Stále obdivujem mojich rodičov ako to všetko dokážu zvládnuť so mnou, keď ja v danom momente o sebe pochybujem. Niekedy sa bojím budúcnosti a toho že príde raz deň keď budem na všetko úplne sám a nebude mi môcť nikto pomôcť. To že teraz niečo ešte funguje, tak neznamená že to tak bude navždy lebo život vždy dokáže prekvapiť.

Byť iným znamená učiť sa pochopiť seba samého a nájsť v sebe dačo dobré. Vždy sa v autizme učím nájsť niečo o čom môžem byť presvedčený že je správne. Môžu tam byť niektoré devízy, ale aj napriek tomu sa snažím žiť ako obyčajný človek čo má rád svoju rodinu a ľudí čo za to stoja. Vždy sa snažím dať každému svoju lásku bez rozdielu a najlepšie ako sa mi len dá. Nerobím rozdiely že kto aký je a beriem ľudí takých akí reálne sú. Ak niečo pokazím tak ma to úprimne mrzí, lebo viem že to nebolo úmyselné. Ja sa snažím vždy urobiť ľudí okolo seba, ale už je ťažšie urobiť šťastným seba. Keď vidím ako sú niektorí ľudia šťastní, tak si uvedomujem že mne sa to nemôže stať. Po každom aspekte života sa dokážem potešiť, ale po tej citovej stránke sa to pravdepodobne nikdy nezlepší. Nie je to subjektívny výlev pocitov, ale je za tým veľké množstvo skúsenosti.

Raz sa ma jeden človek opýtal že či dokážem vycítiť ľudí okolo seba a ja som vtedy povedal že áno. Aj toto je súčasťou autizmu vycítiť určitých ľudí a povedať si že kto to myslí úprimne. Stáva sa mi že ľudí neodhadnem a potom tie kamarátstva nie sú vždy také aké by mali byť. Snažím sa dávať si pozor, ale nie vždy odhadnem že kto pri mne reálne stojí a kto nie. Myslím si, že s týmto musí bojovať každý jeden človek čo si určitú situáciu zažil. Každý autizmus je iný a prináša odlišné ľudské príbehy ktorí si ním skutočne prechádzajú. Každý človek je iný a je absolútne jedno či je autista alebo neautista. Každý si prežíva tie svoje odlišné situácie, niekto svoj handicap berie s nadhľadom a zasmeje sa nad tým a niekto to berie ako nejakú prekážku. Viem že aké je to u mňa a vždy keď niekomu píšem o svojom autizme, tak vždy sa pýtam že či ma bude mať niekto vďaka nemu mať rád. Ale napriek tomu som dostal vždy tie priaznivé odpovede že áno a že to nebude problém.

Ja mám vysokofunkčný autizmus a dosť ma to vnútorne ovplyvňuje. V každom aspekte života si uvedomujem že niektoré veci dokážem zvládnuť viac a niektoré menej. Ale nikdy som nepovedal že to nejde a nikdy som nepovedal že dané veci robiť nechcem. Nikdy som sa nevyhováral na svoju diagnózu a ani to nebudem robiť. Napriek všetkému že to nie je ľahké, tak sa snažím žiť tak ako žije každý zdravý človek. Byť iný znamená že človek môže mať aj rôzne sociálne fóbie napríklad také že si nikdy nekúpi lístok do vlaku, bojí sa zaplatiť nákup v obchode a podobne. Ale napriek všetkému sa ten život s autizmom dá nejakým spôsobom zvládnuť, len si to vyžaduje svoj čas. Viem že moji rodičia robia absolútne maximum aby som sa mal dobre a za to im s celého srdca ďakujem.

Niekedy vnímam svoj autizmus ako niečo vďaka čomu treba bojovať, ale aj ako devízu. Viem že na ničom mi v živote nezáleží viac, ako na tom že chcem šíriť radosť a lásku. Chcem vždy dávať ľudom nádej a dať im pozitívny príklad že napriek inakosti sa dá všetko zvládnuť. Ukázať že všetko sa dá zvládnuť pokiaľ má človek vieru v seba a verí že nič nie je stratené. Ja som vždy vnútorne veril že v živote sa môžu diať zázraky. Len je dôležité aby sa človek naučil po každom páde sa zdvihnúť zo zeme. Pre mňa je vždy motiváciou si prežiť určité dni a povedať si že všetko zlé je na niečo dobré. Že keď sa niečo stane, tak sa to vždy dá spraviť lepšie. Všetko v živote sa dá zlepšiť, len proste nemôžeme klesať na duchu a nájsť na všetkom niečo dobré. Len je dôležité nájsť v sebe istú dávku porozumenia a pocopenia druhých.

Verím že sa nájde niekto kto si určité myšlienky prečíta s porozumením. Každému chcem ukázať že všetko čo robím, tak nikdy nerobím zo zlým úmyslom. Rád dávam ľudom svoju lásku a záleží mi na tom, aby človek sám o sebe mal nejakú hodnotu. Aby si každý človek uvedomil že je vo svojej vnútornej podstate výnimočný. A je absolútne jedno že či má človek nejaké postihnutie alebo nie. Všetci sme na jednej lodi a je iba na nás ako dokážeme tento život skutočne prežiť. Naša inakosť ukáže že či ju dokážeme využiť na sto percent alebo budeme tápať v tme. Len je na nás či dokážeme využiť šance ktoré nám život dokáže dávať. A najme je dôležité si plniť sny ktoré máme, lebo každý z nás sníva o niečom čo chce zažiť. Len je dôležité sa nevzdávať a bojovať za svoje sny kým žijeme, lebo potom môže byť úplne neskoro. Ale pokiaľ žijeme, tak sa tešme že máme jeden druhého a nerobme si zle.

Add a comment